Preskoč na obsah

Jedenásty september: Ideologické vytváranie historickej diskontinuity

Autor/ka: Peter Vittek

Oficiálna konšpiračná teória americkej vlády označuje za páchateľov útokov z 11. septembra 2001 sprisahancov z hnutia al-Kájda.

Viaceré verzie neoficiálnej konšpiračnej teórie skupinu sprisahancov rozširujú o členov americkej vlády a tajných služieb. V slabšej verzii vedenie Spojených štátov o plánovaných útokoch vedelo, no nezasiahlo, v silnejšej sa priamo na ich plánovaní a vykonaní zúčastnilo. Potvrdiť pravdivosť ktorejkoľvek verzie je však veľmi ťažké.

Množstvo otázok je nezodpovedaných, množstvo faktov utajených. Celkom isto však vieme, že zomrelo viac ako tritisíc ľudí. Zaslúžia si, aby sme si zločin, ktorý bol na nich spáchaný, pripomínali a žiadali jeho dôkladné vyšetrenie. Nezaslúžia si však, aby sa v ich mene uskutočňovali rovnaké alebo dokonca ešte ohavnejšie zločiny.

Oko za oko, zub za zub a ešte čosi navyše
Prvé reakcie na kruté vraždenie na seba nenechali dlho čakať. Smrť a utrpenie mnohých nevinných ľudí mali byť vykúpené smrťou a utrpením mnohých iných nevinných ľudí podľa neúprosnej „logiky“ kolektívneho trestu. Bezprostredné reakcie sa odohrávali priamo na území raneného globálneho hegemóna. Podľa správy organizácie Human Rights Watch vzrástol počet protiarabských a protimoslimských útokov v USA ešte počas roku 2001 o 1700 percent. Vládni úradníci vrátane G. W. Busha násilie odsúdili. Vzápätí sa však vydali rovnakou cestou ako násilníci v uliciach amerických miest. Americká vláda požiadala Pakistan, aby do Afganistanu, krajiny, v ktorej mali byť výcvikové tábory teroristov z al-Kájdy, prestala posielať zásoby potravín. Pakistan potravinami zásoboval chudobných Afgancov, ktorí počas vlády Talibanu hladovali. Noam Chomsky tento krok komentoval slovami „...USA žiadali, aby Pakistan zabil pravdepodobne milióny ľudí, ktorí sú sami obeťami Talibanu. Nedá sa to nazvať dokonca ani pomstou. Je to na omnoho nižšej morálnej úrovni....“ Táto udalosť bola predohrou k vojne proti Afganistanu, prvému kroku vo „vojne proti terorizmu“.

Terorizmus ako „pokračovanie politiky inými prostriedkami“
Spojené štáty sa už počas studenej vojny vážne zaoberali otázkou ovládnutia surovinových zdrojov na Blízkom východe a na území Sovietskeho zväzu. Od sedemdesiatych rokov fakticky ovládajú politiku všetkých blízkovýchodných štátov. Vychovávajú a podporujú vlastných stúpencov, organizujú štátne prevraty, vyvolávajú vojny. Počas imperiáneho dobrodružstva Sovietskeho zväzu v Afganistane vycvičili a vyzbrojili bojovníkov Talibanu. Podporovali Saddáma Husajna pri vojne proti Iránu a poskytli mu zbrane, ktoré jeho bratranec s neuveriteľnou prezývkou Chemický Ali použil proti Kurdom. Pomáhali Usámovi bin Ládinovi vybudovať medzinárodnú teroristickú sieť a jaskynné bunkre v afganských horách. Po rozpade Sovietskeho zväzu neodišli profesionálni bojovníci do zaslúženého dôchodku, ale ich aktivity sa rozšírili aj na územie bývalého východného bloku. Zúčastnili sa bojov v Bosne a Hercegovine, Čečensku alebo Kosove. Zbygniew Brzezinski, ktorý patrí k najvplyvnejším tvorcom tejto podoby imperiálnej politiky v USA už takmer štyridsať rokov, vo svojej knihe Veľká šachovnica jasne popisuje jej motívy: „Mocnosť ovládajúca Euráziu kontroluje dve z troch najpokročilejších a ekonomicky najproduktívnejších oblastí. Púhy pohľad na mapu okrem toho ukazuje, že kontrola Eurázie takmer automaticky znamená podriadenie Afriky a pretvorenie západnej pologule a Oceánie, ktorá k tomuto ústrednému svetovému kontinentu geopoliticky prilieha. V Eurázii žije takmer 75 percent svetového obyvateľstva a nachádza sa tu väčšina svetového bohatstva, či už v továrňach alebo ako nerastov pod zemou. Eurázia produkuje 60 percent svetového hrubého národného produktu a vlastní asi tri štvrtiny známych svetových energetických zásob.“ Studená vojna sa skončila, stratégia šachovej partie sa zmenila, hranice vplyvu posunuli.

Nová stratégia
Ovládnuť bolo treba predovšetkým Strednú Áziu, izolovať Rusko a zabrániť vzniku akéhokoľvek hegemóna v Eurázii. Bývalí partneri a spolubojovníci Taliban, Husajn a bin Ládin sa postupne stali „zastaralými“. Občas sa totiž záujmom globálneho hegemóna postavili a dopustili sa tak najväčšieho hriechu vazala voči pánovi. Rozklad hlavného imperiálneho konkurenta umožnil realizáciu stratégie priamej kontroly Blízkeho Východu pomocou siete vojenských základní. Po 11. septembri sa niekdajší spojenci stali v novej globálnej vojne proti terorizmu hlavnými nepriateľmi.
„Svet sa zmenil“, počuli sme neustále z médií po útokoch na New York a Washington. Ak túto vetu nemáme vnímať len ako banálne konštatovanie o lineárnosti a nezvratnosti času, mali by sme sa pýtať: Čo konkrétne sa zmenilo? Získal svet novú kvalitu, objavila sa nejaká diskontinuita? Terorizmus za nový fenomén považovať nemôžeme. Poznáme ho už stovky rokov v rôznych verziách. Neobjavil sa jedného pekného septembrového dňa. Nebolo to ani po prvýkrát, čo niekto zaútočil na Spojené štáty. Teroristi napadli veľvyslanectvá USA v Nairobi a Dar Es Salaame už v roku 1998. Na území Spojených štátov to bol v roku 1995 útok Timothyho McVeigha na administratívnu budovu v Oklahome alebo útoky Theodora Kaczynskeho, známeho tiež pod prezývkou Unabomber, ktoré prebiehali od roku 1978 do roku 1995. Nové nie je ani americké šírenie „demokracie a slobody“ bombardovaním či vojna proti teroru, ich nezmyselnosť a krutosť. Civilné ciele a civilné obyvateľstvo sú terčom americkej agresivity veľmi často. Po spomínanom útoku na americké veľvyslanectvá v Afrike rozkázal Bill Clinton bombardovať farmaceutickú továreň v Sudáne, ktorá mala údajne vyrábať chemické zbrane, napriek tomu, že ho spolupracovníci upozorňovali na nedostatok informácií a dôkazov.

Keď „šírenie slobody a demokracie“znamená decivilizáciu
Vojny a krutosť sprevádzajú ľudstvo od nepamäti. Civilizačný proces krutosť a násilie odstraňuje. Znamená stále intenzívnejšiu schopnosť sebaidentifikácie s druhým, prehlbovanie empatie a solidarity, ale predovšetkým odmietnutie násilia ako prostriedku pri riešení konfliktov. Civilizačný proces ale nie je nezvratný, neustále ho ohrozujú decivilizačné trendy v spoločnosti. Prejavuje sa predovšetkým stratou súcitu s ostatnými. Skutočnou diskontinuitou by bolo úplné odstránenie násilia z ľudskej spoločnosti. Milovníci starých poriadkov nám však tak skoro zabudnúť na násilie nedovolia. Posledným veľkým pokusom „Západu“ o odstránenie násilia zo spoločnosti bola kultúrna revolúcia v roku 1968. Dnes už vieme, ako neslávne dopadla. Spustila konzervatívnu kontrarevolúciu, ktorá pomaly ničí všetky výdobytky civilizačného procesu. (Dôležitým faktom, na ktorý by sme nemali zabúdať, však zostáva, že „civilizačný pokrok“ a rovnako kultúrna revolúcia prebehli len na malom území planéty a boli sčasti umožnené vykorisťovaním jej zbytku. Ak sa budeme snažiť o skutočne nepartikularistický civilizačný pokrok, musíme si byť istí, že jeho súčasťou sú všetci ľudia.) Kultúrnu slobodu sa ľuďom získať nepodarilo. Ekonomická solidarita a rovnosť zažívala svoj vrchol. Po niekoľkých storočiach bojov zmizli extrémne podoby násilného sociálneho konfliktu. Ani tento spoločenský konsenzus však nemal vydržať príliš dlho.

Mier sa skončil, nech žije násilie
Mierové hnutie vyvolané americkou intervenciou vo Vietname bolo definitívne porazené, keď sa k moci dostali reprezentanti násilníckeho kultúrneho šovinizmu Ronald Reagan a Margaret Tatcherová. S nimi sa do medzinárodnej politiky vrátilo násilie znovu v plnej sile. Sovietsky zväz svoj imperiálny boj prehral a uvoľnil miesto obdobiu globálnej nadvlády jediného impéria. Koniec studenej vojny zároveň znamenal koniec určitého typu ideologického rámcovania verejného politického diskurzu. Americká elita musela obnoviť svoj politický newspeak. Imperiálne intervencie a vojny, ktoré mali zabezpečiť americkú kontrolu nad surovinovými zdrojmi, sa už ďalej nedali ospravedlňovať bojom proti šíreniu komunizmu. Do centra pozornosti sa dostala Huntingtonova téza o „konflikte civilizácií“. Spojenie geopolitických záujmov USA, predstavy o „konflikte civilizácií“ a pocitu ohrozenia, ktorý vyvoláva terorizmus, vytvorilo nový ideologický základ medzinárodného politického diskurzu.

 

Veľké hry malých mužov
Imperiálny politický diskurz je veľmi stará a flexibilná štruktúra. V konkrétnych historických podmienkach sa jeho obsah mení, i keď dôvody na jeho existenciu zostávajú rovnaké. Slúži predovšetkým ako nástroj legitimizácie nadvlády.

V tomto zmysle imperiálny politický diskurz ospravedlňuje nadvládu oligarchie v centre impéria a právo centra impéria udržiavať a rozširovať svoju moc nad periférnymi oblasťami. V centre impéria buduje obraz nadradenej civilizácie, ktorá má, ako stelesnenie konkrétnej historickej podoby „najvyššieho dobra“, jednoznačnú morálnu povinnosť chrániť a šíriť vlastné hodnoty. Dominantný kultúrny stereotyp, ktorý sa v imperiálnom politickom diskurze premieňa na absolútnu a univerzálnu hodnotu, umožňuje jeho nositeľom pri zachovávaní a šírení tohto „dobra“ používať akékoľvek prostriedky.

Sme „civilizovanejší“ – budete asimilovaní
Impériá si pri ospravedlňovaní svojich výbojov väčšinou vystačili s dichotómiou civilizácia – barbarstvo. „Prázdny“ priestor, ktorý obývali „podľudia“, označovaní od čias starovekého Grécka slovom barbar, bol zdrojom neistoty, ale aj potenciálnych ziskov. Oba problémy dokázala efektívne vyriešiť územná expanzia. Ak sa kultúrny šovinizmus spájal s obrovskou vojenskou prevahou, nestálo „civilizačným“ misiám nič v ceste. Európsky imperializmus dokázal ešte v 16. storočí interpretovať najrozsiahlejšiu genocídu v ľudskej histórii ako šírenie civilizácie. Keď prázdny priestor zmizol, hranice jednotlivých svetových impérií sa začali dotýkať a vojenská prevaha nedokázala spor medzi kultúrami ihneď vyriešiť silou, imperiálny diskurz sa musel obmeniť. Myšlienku absolútnej nadradenosti civilizácie nad barbarstvom v ňom nahradila myšlienka o nadradenosti „vyspelejšej“ civilizácie nad tými „zaostalejšími“.

Konflikt civilizácií, alebo konflikt ich barbarských vodcov?
V každom z kultúrnych a civilizačných okruhov sa stretávame s priaznivcami násilných riešení konfliktov. Spája ich potreba kontrolovať, unifikovať a ovládať. Radi príjmu imperiálny politický diskurz, ktorý v im konečnom dôsledku sľubuje globálnu (ekonomickú aj kultúrnu) nadvládu. Napätie, ktoré môžu priaznivci imperializmu z rôznych kultúr medzi sebou vytvárať, označil Huntington za konflikt civilizácií. Napriek rozdielnemu kultúrnemu pôvodu majú títo ľudia mnoho spoločného. Mirek Vodrážka popisuje „konflikt civilizácií“ ako „decivilizační proces, za nímž stojí pouze jedna mocná a vlivná maskulinní menšina, která hovoří společným jazykem civilizační destrukce“. Rovnako zmýšľajúci muži na čele rozličných patriarchálnych spoločenských štruktúr, z ktorých každá presadzuje vlastný súbor jediných a pravých všeľudských hodnôt, sa snažia dosiahnuť konečné víťazstvo, konečnú jednotu ľudstva, akýmikoľvek prostriedkami. Všetci ostatní sa stávajú rukojemníkmi a potenciálnymi obeťami pri nechutnom divadle vyvolávania napätia a konfliktov. Násilníci na oboch stranách konfliktu sa dokonca navzájom potrebujú a môžu si pomáhať. Ich nepriateľské konanie sa udržiava pri živote alebo prehlbuje preto, že nepriateľský postoj jednej strany odôvodňuje nepriateľský postoj druhej strany a naopak.

Už nijaká tolerancia
Posledná veľká vlna civilizačného pokroku prebehla ako dôsledok druhej svetovej vojny. I keď konflikty, vrátane vojen, prebiehali ďalej, bojujúce strany dodržiavali medzinárodné právo. Vznikla Organizácia spojených národov (OSN), ktorá mala byť priestorom na riešenie konfliktov nenásilnou cestou. Ženevské konvencie mali zabezpečiť, aby sa vojenské konflikty viedli bez zbytočnej krutosti a aby sa čo najmenej dotýkali civilného obyvateľstva. Charta ľudských práv mala každému jednotlivcovi zabezpečiť priestor základnej slobody a bezpečnosti. Emancipačné hnutie v kolóniách zvíťazilo a väčšina z nich získala ešte v šesťdesiatych rokoch nezávislosť. Na chvíľu sa zdalo, že násilie a imperializmus by mohli postupne odumrieť, i keď pred ľudstvom zostávala ešte dlhá cesta.
V sedemdesiatych rokoch niektoré civilizačné procesy na „Západe“ pokračujú, po kultúrnej revolúcii sa však znovu začínajú v spoločnosti objavovať niektoré decivilizačné trendy.
Jedna z prvých slobôd, ktoré padli za obeť kultúrnej unifikácii, bola sloboda experimentovať s ľudským vedomím. Kultúrne zvyky veľkej skupiny ľudí sa kriminalizovali a násilím vytláčali na okraj spoločnosti. Rastúci význam násilia v spoločnosti odrážala aj zmena pohľadu na uväzňovanie. V západných spoločnostiach sa od sedemdesiatych rokov permanentne znižuje kriminalita (zrejme s výnimkou kriminality „bielych golierov“), ale počet uväznených napriek tomu neklesá. V Spojených štátoch amerických ich počet dokonca ustavične veľmi rýchlo stúpa.

Prehĺbený ekonomický šovinizmus
Loďc Wacquant upozorňuje na zmenu paradigmy vo vedných disciplínach, ktoré sa zaoberajú uväzňovaním. V priebehu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov sa z nich pomaly vytráca humanistická predstava väzenia ako prevýchovnej inštitúcie a vracia sa pôvodnejšia koncepcia väzenia ako inštitúcie, ktorá má nepohodlných ľudí predovšetkým izolovať. Zároveň rastie množina činov, pre ktoré môže byť človek uväznený.
Takisto si sedemdesiate roky začiatkom konca ekonomického spoločenského konsenzu. Prerozdeľovanie sa znovu premieňa na tabuizovanú tému. Vytráca sa z politických kampaní a verejnej diskusie. Výsledkom je opätovné prehlbovanie majetkových nerovností. Čoraz menšia skupina ľudí koncentruje vo svojich rukách stále väčší objem svetového majetku. Príjmy pracujúcej väčšiny v centre globálneho kapitalizmu pritom v posledných tridsiatich rokoch stagnujú alebo sa znižujú a na jeho periférii každý deň zomierajú ľudia pre nedostatok jedla a ľahko liečiteľné choroby.
Do verejnej diskusie sa vracajú stredoveké názory, ktoré považujú za hlavnú príčinu chudoby predovšetkým lenivosť. Ekonomický šovinizmus vládnucej triedy sa s pádom komunizmu ešte prehlbuje.

Medzinárodné právo bezvýznamné
Proces decivilizácie sa neuveriteľne zrýchlil po skončení studenej vojny. Z globálneho politického zápasu sa začali vytrácať mechanizmy nenásilného vyjednávania konsenzu. Spojené štáty americké posilnené rozpadom jediného skutočného protivníka rezignovali na dodržiavanie medzinárodného práva a dali prednosť násiliu. Ich politiku začali v rozhodujúcej miere ovplyvňovať neokonzervatívci, ktorí svoj politický program vytvárali v think-tanku Projekt pre nové americké storočie. Sedemnásti členovia alebo signatári projektu, ktorého hlavným cieľom bolo vytvorenie globálneho amerického impéria, sa stali členmi administratívy Georga W. Busha. Posilnené imperiálne sebavedomie USA potopilo všetky snahy o odzbrojenie, ktorými sa vyznačoval záver studenej vojny. Zmluvy, ktoré kedysi USA podpísali so Zväzom sovietskych socialistických republík, (ZSSR) sa stali bezcennými a zbrojenie sa vrátilo na Zem aj do vesmíru. USA obnovili projekt protiraketovej obrany. Medzinárodné právo stratilo význam, keď sa NATO „zázrakom“ premenilo z obrannej aliancie na útočnú a keď USA sklamané postojom niektorých spojencov v aliancii začali vytvárať v rôznych konfliktoch koalície ochotných.

Zvrátené vojenské stratégie
Vo vojnách sa pred zásahom pozemnej armády začala uprednostňovať stratégia rozsiahleho bombardovania „nepriateľského“ územia. Životy „nepriateľských“ civilistov už nepredstavujú nijaký problém. Zvrátenosť tejto stratégie sa prejavuje predovšetkým pri policajných akciách. USA ju použili pri „humanitárnom“ bombardovaní Srbska v roku 1999. Cieľom tohto bombardovania bolo zabrániť etnickým čistkám. Celé územie Srbska niekoľko dní intenzívne bombardovali. Bomby zabili množstvo nevinných ľudí a – etnickým čistkám nezabránil nikto. „Mierotvorcovia“ neboli ochotní vyslať do Kosova pozemnú armádu, ktorá by znepriatelené strany konfliktu dokázala fyzicky oddeliť.
Po 11. septembri sa stalo bežnou súčasťou konfliktov používanie kolektívnych trestov. Tak ako boli všetci Srbi potrestaní kvôli zverstvám relatívne malej skupiny srbských mužov, boli potrestaní aj všetci Afganci a Iračania za útok, ktorý spáchala medzinárodná teroristická organizácia založená Spojenými štátmi americkými a občanom Saudskej Arábie. Pred jedenástym septembrom prebiehal boj proti terorizmu v tichosti bežnej policajnej práce. V novej vojenskej paradigme „vojny proti terorizmu“ sa nenápadná policajná práca zmenila na vojnu proti celým štátom. Novú stratégiu boja proti terorizmu si po USA osvojili aj ďalšie štáty. Najusilovnejšími žiakmi sa stali Rusko a Izrael.

Prelamovanie civilizačných tabu
Jedno dlhoročné tabu prelomila americká armáda už pri bombardovaní Srbska. Použila pri ňom zbrane, ktoré obsahovali obohatený urán, tzv. špinavé bomby. Nasledovala diskusia o práve použiť skutočné jadrové zbrane ako prvý v poradí a neboli ojedinelé hlasy, ktoré chceli toto právo priznať Spojeným štátom americkým.
Najsilnejšie decivilizačné trendy sa však prejavili až po jedenástom septembri 2001.
Obeťou protiteroristickej legislatívy a vojny proti terorizmu sa stali niektoré veľmi staré a dôležité civilizačné výdobytky. Tradičné právo habeas corpus, ktoré niekoľko storočí znemožňovalo uväzniť človeka bez súdu, bolo zrušené. Povolenie mučenia potvrdilo návrat surového násilia medzi prijateľné prejavy „vyspelej“ kultúry. Ľudia na „Západe“ v priebehu krátkeho času prišli o veľmi dôležité individuálne aj kolektívne práva. Ich získanie pritom často trvalo celé storočia a vyžiadalo si veľké množstvo obetí.

Nič nové
František Šebej pri piatom výročí útokov z 11. septembra s určitým uspokojením opisuje odklon „Západu“ od hodnôt tolerancie a nenásilia: „Európa ... počas uplynulých piatich rokov prichádzala postupne o fundament všetkých ideových božstiev, ktoré tvorili základ jej politickej mytológie – multikulturalizmus ako nástroj mieru a bratstva medzi etnikami, multilateralizmus a inštitucionálny legalizmus ako základ riešenia medzinárodných konfliktov a problémov, sociálny štát ako nástroj na prosperitu a udržateľný blahobyt.“
Mier je utópia, radšej si nabrúste meče na súboj s islamom, ktorý nás chce napadnúť, varujú nás konzervatívci. A jedenásty september je dôkaz. Nijaká tolerancia ani solidarita neexistujú; keď neporazíme my ich, porazia oni nás. Ale my musíme vyhrať, pretože my sme svetlo.
Svet sa jedenásteho septembra nezmenil, všetko je ako celé storočia predtým: Malá skupina „drsných“ mužov nás zaťahuje do svojich veľkých hier.
 
Článok bol uverejnený v Slove 38/2008
Priemerne (0 Hlasy)

Vyberte si kategóriu pre filtrovanie noviniek: Vyberte si kategóriu pre filtrovanie noviniek:

Prehľad hlavných novinek: Prehľad hlavných novinek:

Lepšia samospráva, životné prostredie a kvalita života? Zapojte sa do veľkého prieskumu

Lepšia samospráva, životné prostredie a kvalita života? Zapojte sa do veľkého prieskumu

Vážení Novomešťania, pomôžte nám zlepšiť spôsoby zapájania ľudí do rozvoja Nového Mesta a jeho komunít.
Prosíme, vyplňte elektronický dotazník v rozsahu cca 10-12 minút.

Participatívne plánovanie - Školak klub

Participatívne plánovanie - Školak klub

Miestny úrad Bratislava Nové Mesto plánuje realizovať rekonštrukciu exterierových priestorov Školak klubu na Riazanskej ulici. 24.10.2018 sa uskutočnilo prvé verejné plánovacie stretnutie. Pozrite si priebežnú správu.
Pozvánka na plánovacie stretnutia

Pozvánka na plánovacie stretnutia

Pozývame na druhú sériu prerokovaní k k Multigeneračnému ihrisku Pionierska (8.11.2018) a Detskému Ihrisku Sibírska 51 (13.11.2018). Predstavujeme súťažné návrhy.
Výsledky participatívneho rozpočtu 2019 v Bratislave Novom Meste

Výsledky participatívneho rozpočtu 2019 v Bratislave Novom Meste

V bratislavskom Novom Meste sa skončil ďalší ročník participatívneho rozpočtu. Občania a občianky opäť mohli navrhovať svoje vlastné projekty a nakoniec aj rozhodnúť, ktorý z nich získa financovanie z rozpočtu mestskej časti.

Končí ďalší ročník participatívneho rozpočtu. Verejné zvažovanie je za nami, hlasovať ešte môžete do polnoci 22. októbra 2018

Končí ďalší ročník participatívneho rozpočtu. Verejné zvažovanie je za nami, hlasovať ešte môžete do polnoci 22. októbra 2018

Ďalšie kolo participatívneho rozpočtu v Bratislave Novom Meste sa blíži k svojmu koncu.

 

 

 

First Previous Next Last