Preskoč na obsah

Ján Berky-Mrenica starší a všetci ostatní

Autor/ka: Silvia Ruppeldtová

Dvanásteho októbra tohto roku (2008) priniesli médiá ďalšiu smutnú správu. Vo veku 69 rokov zomrel jeden z našich najvýznamnejších a najobľúbenejších husľových primášov, interpret ľudovej hudby a skladateľ, zakladateľ orchestra Diabolské husle, Ján Berky-Mrenica starší.

Správy novín ho predstavovali presne takto: ako posla Slovenska, ktorý preslávil nielen seba, ale aj svoju rodnú Očovú a Slovensko v 52 krajinách sveta, slovenského husľového virtuóza, ktorý robil svojej krajine vždy len to najlepšie meno, umelca odmeneného viacerými štátnymi vyznamenaniami. To všetko je pravda, ba hodilo by sa dodať oveľa viac.

Zaujímavosťou je len to, že kým väčšina mediálnych správ spomína Rómov takmer zásadne výlučne v negatívnych súvislostiach, po smrti rómskeho muzikanta sa jeho pôvod decentne obchádza, či sa naň (vedome?) zabúda. Alebo nie? Reakcie čitateľov toto „vákuum“ poľahky zaplnili. Zväčša pozitívne, prejavujúce úctu, ale aj také, ktoré jeho celoživotnú tvorbu zmietli pod čiernu zem len preto, že prijal ocenenia od takých denníkov, akými bola v minulosti trebárs Slovenská Republika. Keby bol býval takým veľkolepým človekom, nebol by mohol predsa prijať cenu od „mečiarovcov“! Iným pozoruhodným javom sú i reakcie oceňujúce jeho prácu pre Slovensko, hoci bol „Cigán“. Alebo, Cigán, ktorý prevýši milióny Rómov. Jeden z tých, ktorý, navzdory svojmu „cigánstvu“, bol „slušný človek“. Cigánski hudobníci sa, na rozdiel od iných cigánskych skupín, zväčša vždy vnímali akosi ináč. Od čias, keď uhorská vláda povoľovala Cigánom usádzať sa, rešpekt si získavali ako kováči, klampiari, vojaci, ale najmä ako hudobníci. Pravdaže, nebolo to len tak – bola potrebná práca pri budovaní opevnení protitureckého odboja, a šľachta, meštianstvo i Turci potrebovali pookriať pri zvukoch cigánskych husieľ. Hudobníkom, a najmä cigánskym primášom, sa hudobným umením dokonca podarilo získať štatút dovtedy nevídaný: ľudia ich začali vnímať ako ľudí. Iné cigánske skupiny sa z tejto výsady tešiť nemohli, a často sa nemôžu ani dnes. Podobne ako každý iný „cudzorodý“ element, aj Cigáni bývali zväčša vnímaní v dvoch príkro kontrastujúcich, a v dvoch príkro romantizujúcich klišé. Tí zvrhlí nepolepšiteľní asociáli, podľudia, a na druhej strane Cigáni, deti vetra, symbol slobody, divej prírodnej krásy, dokonalosti, podmaňujúcej clivej hudby.

Nepýtaj sa, či žiť, alebo umrieť. Radšej spievaj.

Ten druhý idylický obraz sa vyformoval predovšetkým v období romantizmu 19. storočia. Básnici i hudobníci v túžbe po slobode narábali s motívom cigánstva, či už to bol Heinrich Heine, Alexander Sergejevič Puškin, Johann Wolfgang Goethe, Victor Hugo, Georges Bizet, Franz Liszt, Federico García Lorca, Isaac Albeniz... Náš Peter Bohúň sa pýta: „Čo je to za zázračné nadzemské čaro, čo zvučí z cigánskych husieľ? Aká múza vtisla bozk na čelo čiernych cigánskych hláv a akú čarodejnú lásku nakvapkal niekto do cigánskych sŕdc, ktorý diabol dotkol sa štyroch strún tých inštrumentov, že ich melódie dokážu rozplakať a rozveseliť?“ Bielu spoločnosť vždy uchvacovalo cigánske umenie, celkom určite aj preto, že zvýrazňovalo odvekú filozofickú dilemu európskeho myslenia zmietajúceho sa v rozpore medzi rozumom a citom, pričom sa nikdy nepripúšťalo, že oba elementy sa môžu harmonicky dopĺňať. Skutočne, aj jedno rómske príslovie hovorí, že Gadžovi sa hrá do uška, Rómovi do srdca. Jednoducho, náš karteziánsky západný svet sa akoby odjakživa bránil citovému elementu, všeobecne pripisovanému východu, Orientu. A Cigáni patrili vždy medzi tých, ktorých sme spájali s orientálnymi tajomstvami, boli stelesnením orientálnej reality zázračna v Európe, ako sa o Oriente veľmi dávno vyjadril Marco Polo. Lenže západný človek realite zázračna neverí, a tak sa do nášho podvedomia veľmi skoro dostala skôr predstava Cigána nie ako nositeľa orientálneho zázračna, lež orientálneho moru. Ibaže Orientu vďačíme za veľmi veľa, predovšetkým za citovosť, za mýty, rozprávky, umenie, a Cigánom, žijúcim všade v Európe vďačíme najmä za to, že nám tú krásu sprostredkovali. Práve preto, že nikde nepobudli dlho a na svojej ceste ľuďom odovzdávali všetko, čo si niesli vo svojej pamäti a v pamäti svojich predkov. Federico García Lorca napísal o svojej Andalúzii, že „cigánske je najzákladnejšie, najhlbšie, najaristokratickejšie v mojom kraji, je to, čo udržiava žeravé uhlíky, krv a abecedu univerzálnej pravdy. Skutočné piesne našej tajomnej duše, cante jondo, nepatria nikomu. Nesú sa vetrom ako zlaté chumáče bodliaka, a každá generácia ich oblieka do inej farby. Nesmieme poškvrniť a pretrhnúť túto krehkú šnúru, ktorou sme spojení s Orientom. Cigánom sme zaviazaní za to, že vytvorili tieto lyrické spojenia, cez ktoré môže uniknúť všetka bolesť, všetky rituálne gestá rasy.“ Cigánski hudobníci boli oddávna neodmysliteľnou súčasťou aj našej stredoeurópskej a slovenskej kultúry. Legendárnym bol najmä Piťo z Liptovského Mikuláša zvečnený na portréte Petra Michala Bohúňa, primáš Bandi z bratislavskej Štefánky, bratia Pihíkovci, Bugovci, Barna z Ružomberka, Šovanka z Nitry... a samozrejme rómska Sapfó, Cinka Panna, Panna Cinková, pravdepodobne jedna tých, čo založili uhorské kompozície halgató.

A tí druhí? To sú tí, ktorých označujeme hanlivo Cigáni. Nepracujú, kradnú, sú zdegenerovaní incestom, smrdia, škúlia, rastú im zo tri hlavy... fotíme si ich z bezpečia áut ako zvieratá v zoo, ak vôbec prejdeme miestami, kde žijú. Počula som istú vysoko civilizovanú pani prokurátorku hovoriť o tom, že obžalovaná „nie je žena, je to Cigánka“. Hanlivý význam sme slovu Cigán dali my, najmä vtedy, keď sme si zaumienili zo dňa na deň ich usadiť, „vybieliť“, teda „civilizovať“. Zobrali sme im tradičné remeslá, spôsob života, jazyk a chceli sme, aby sa vzdali svojej „neľudskosti“. Cigáni „kradnú“ (zemiaky na poli), Cigáni páchnu, Cigáni klamú – cigánia... Nuž, každá sociálna skupina má svoje vlastné spôsoby kriminality. Cigáni kradnú – no kto nekradne? Kradnú zemiaky a kukuricu, no nekradnú ľuďom nemocnice, netunelujú národný majetok, neznižujú dôchodcom dôchodky... Páchnu? Niektorí páchnu. Klamú? Aj. Aký strašný by však musel byť ten smrad, aby sa vyrovnal smradu lží, klamstiev a podvodov, akých sme denno-denne obeťami zo strany najvyšších, najnedotknuteľnejších štátnych úradníkov, politikov, ctihodných právnikov, zamestnávateľov, zo strany mnohých kravatových snobov prekrývajúcich provinčnosť, neochotu, komplexy, slamu lezúcu aj z uší a všetkých telesných otvorov obalom nepriestrelnej imunity?

Cigáni, či ak chcete, Rómovia, nie sú ani lepší, ani horší od nikoho z ľudí. Sú to ľudia žijúci po stáročia vo výnimočných a zväčša väčšinovou spoločnosťou umelo vytváraných nehostinných podmienkach. Ak vyjdeme z „bezpečia“ našich vlastných get a prestaneme ich degradovať pohľadom návštevníka pavilónu šeliem, zistíme, že nemajú ani tri hlavy, že pach sa dá vydržať, že drobná lož nie je hrdelný zločin, a že väčšmi ako akademické debaty za okrúhlymi stolmi riešiace ich „otázku“ potrebujú len to, aby sme sa na nich pozerali ako na ľudské bytosti a dokázali im podať ruku ako ľuďom. Môže sa to podariť len vtedy, ak prekonáme vlastný pocit nadradenosti, prejavíme záujem o ich pre nás prakticky neznáme dejiny a osudy, jednoducho, ak pochopíme, že každý jav, každý následok má svoje príčiny, že dym, ktorý nás tak veľmi dusí, vznikol z ohňa, ktorý sme zapálili my.

 
Článok bol uverejnený v Slove 43/2008
 
Priemerne (0 Hlasy)

Vyberte si kategóriu pre filtrovanie noviniek: Vyberte si kategóriu pre filtrovanie noviniek:

Prehľad hlavných novinek: Prehľad hlavných novinek:

Lepšia samospráva, životné prostredie a kvalita života? Zapojte sa do veľkého prieskumu

Lepšia samospráva, životné prostredie a kvalita života? Zapojte sa do veľkého prieskumu

Vážení Novomešťania, pomôžte nám zlepšiť spôsoby zapájania ľudí do rozvoja Nového Mesta a jeho komunít.
Prosíme, vyplňte elektronický dotazník v rozsahu cca 10-12 minút.

Participatívne plánovanie - Školak klub

Participatívne plánovanie - Školak klub

Miestny úrad Bratislava Nové Mesto plánuje realizovať rekonštrukciu exterierových priestorov Školak klubu na Riazanskej ulici. 24.10.2018 sa uskutočnilo prvé verejné plánovacie stretnutie. Pozrite si priebežnú správu.
Pozvánka na plánovacie stretnutia

Pozvánka na plánovacie stretnutia

Pozývame na druhú sériu prerokovaní k k Multigeneračnému ihrisku Pionierska (8.11.2018) a Detskému Ihrisku Sibírska 51 (13.11.2018). Predstavujeme súťažné návrhy.
Výsledky participatívneho rozpočtu 2019 v Bratislave Novom Meste

Výsledky participatívneho rozpočtu 2019 v Bratislave Novom Meste

V bratislavskom Novom Meste sa skončil ďalší ročník participatívneho rozpočtu. Občania a občianky opäť mohli navrhovať svoje vlastné projekty a nakoniec aj rozhodnúť, ktorý z nich získa financovanie z rozpočtu mestskej časti.

Končí ďalší ročník participatívneho rozpočtu. Verejné zvažovanie je za nami, hlasovať ešte môžete do polnoci 22. októbra 2018

Končí ďalší ročník participatívneho rozpočtu. Verejné zvažovanie je za nami, hlasovať ešte môžete do polnoci 22. októbra 2018

Ďalšie kolo participatívneho rozpočtu v Bratislave Novom Meste sa blíži k svojmu koncu.

 

 

 

First Previous Next Last