Ak si odmyslíme vulgarizmy a hrubé nadávky, asi najčastejším slovným spojením vo voličských debatách je menšie zlo, ktoré po voľbách až príliš často zvykne narásť do obludných rozmerov. Hnev smeruje k politikom, úradníkom, ale aj k voličom, ktorí preferujú inú politickú stranu. Som presvedčený, že všetko toto má spoločný menovateľ, ktorým je pocit bezmoci. Ten zase pramení z nemožnosti ovplyvniť veci verejné inak, než hodením vlastného hlasu do urny alebo aktivizmom.
Možnosť zapájať sa do rozhodovania o veciach verejných na Slovensku nebola a dodnes nie je žiadnou samozrejmosťou. Ak sa zapojiť chcete, často narazíte na múr. Prekážky sa objavovali a objavujú nielen zo strany moci, ale mnohokrát aj zo strany samotných ľudí. Štandardný argument zo strany úradov: „to sa nedá", výdatne dopĺňa výrok poslancov, že oni sú tí, ktorí „majú mandát rozhodovať a tejto zodpovednosti sa vzdávať neplánujú". Aktivitu jednej skupiny ľudí vo verejnom priestore však mnohokrát hatí aj iná skupina ľudí. Často jednoducho len preto, lebo očakávajú, že budú podvedení. Že na ich úkor bude profitovať niekto iný.
Nasledujúce riadky sú príbehom o tom, ako sme sa to pokúsili zmeniť pomocou cudzieho a pre mnohých ťažko vysloviteľného slova - participácia. Je to príbeh o radostiach a o sklamaniach, o frustráciách a o naplnení, o ocenení a vďake, aj o hanení a urážaní. Dnes je to už príbeh o tisíckach ľudí z rôznych kútov Slovenska, ktorí sa rozhodli v rôznej miere a rôznym spôsobom vyskúšať si spoluúčasť pri navrhovaní a rozhodovaní o tom, ako sa naloží s časťou ich daní.
Participatívny rozpočet sa v tomto roku dožíva svojho piateho roku. V roku 2011 sa objavil v Bratislave ako radikálna novinka. Len pred pár dňami do rodiny samospráv, ktoré sa rozhodli pre zavedenie tohto nástroja, pribudlo mesto Trnava (https://utopia.sk/liferay/web/trnava-participacia/domov). Stalo sa tak piatou samosprávou, ktoré ponúkne ľuďom možnosť zapojiť sa do rozhodovania ako naložiť s časťou rozpočtu. Ďalšie samosprávy sa pýtajú na možnosti a niektoré už aj začali prípravy na spustenie tohto procesu.
Keď sme ako OZ Utopia v roku 2010 začali informovať o existencii tohto mechanizmu, väčšina reakcií bola podobná: zaujímavé, pekné, ale čo sa týka Slovenska nemožné, máte priliehavý názov. Takto nám odpovedal aj jeden z kandidátov na primátora v Bratislave, ktorý krátko na to voľby vyhral. A po pol roku sa nakoniec rozhodol, že participatívny rozpočet vyskúšame. Prvý pilotný ročník sa uskutočnil na jeseň v roku 2011 a vzišlo z neho jedenásť projektov (http://utopia.sk/liferay/web/bratislava/projekty-pk-2011). Napriek problémom, ktoré celý proces znefunkčňovali, sme pripravili ešte ďalšie dva ročníky. A potom už len v roku 2013 napísali otvorený list, v ktorom sme sa vzdali úlohy garantov (http://utopia.sk/liferay/web/bratislava/participativny-strom-bratislava). Zároveň sme však začali spoluprácu s mestom Ružomberok, vedením internátov Univerzity Komenského v Mlynskej doline a o rok neskôr s Banskou Bystricou. Vo všetkých troch prípadoch sme boli pri štarte, počas ktorého sme odovzdali naše skúsenosti miestnym OZ-tkám, respektíve študentskej samospráve. Participatívne rozpočty tu existujú dodnes, zostali však pri malých vyčlenených sumách rádovo v tisíckach eur a umožňujú len podávanie malých občianskych projektov do sumy 5 tisíc euro. Potenciál tohto mechanizmu sa tak využíva len vo veľmi malej miere.
Od začiatku sme však samosprávam ponúkali viacero možností, ktoré participatívny rozpočet otvára. Priestor pre ne prvý krát vznikol až v bratislavskej novomestskej samospráve. Na základe predchádzajúcich skúseností sme sa rozhodli pre dva dôležité kroky. Spolupracovať čo najviac s miestnym zastupiteľstvom a vytvoriť pracovný tím priamo na úrade. Výsledkom je schválený mechanizmus participatívneho rozpočtu (http://pr.banm.sk/liferay/dokumenty) uznesením zo dňa 3. 6. 2014 č.22/16 a vznik Kancelárie pre participáciu, ktorá pravidelne informuje miestne zastupiteľstvo o svojej činnosti a zároveň svoju činnosť necháva schvaľovať. Na rozdiel od predchádzajúcich príkladov ponúka tento mechanizmus na bratislavskom Novom Meste okrem vytvárania malých občianskych projektov aj tzv. zadania, teda finančne náročné investície, ktoré realizuje alebo obstaráva samospráva.
Z pohľadu občana tak možno:
- podať návrh, alebo definovať problém;
- zúčastňovať sa verejných stretnutí, na ktorých sa určujú priority a pripravujú investičné zámery pre jednotlivé štvrte;
- spoluurčovať prioritné témy a problémy celej mestskej časti;
- navrhnúť a realizovať občiansky projekt;
- navrhnúť a podieľať sa na príprave zadania;
- hlasovať o pripravených návrhoch;
Pri príprave zadaní sme okrem spolupráce s občanmi začali k prípravám prizývať aj treťosektorové organizácie a akademické inštitúcie, aby sme vytvorili čo najširší priestor a zároveň získali aj kvalitné expertné znalosti. V minulom roku sme takto spolupracovali na témach cyklodopravy a ľudí bez domova. Zároveň sme k participatívnemu rozpočtu pridali aj tzv. participatívne plánovanie verejných priestorov. Prípravy revitalizácií sa tak uskutočňujú s maximálnym možným zapojením verejnosti a najmä miestnych obyvateľov, aby sa premena udiala podľa ich predstáv a možností samosprávy.
Organizácia Transparency International, ktorá sa snaží o hodnotenie kvality samospráv Novému Mestu Bratislava udelila v minulom roku pri kritériu zapájania verejnosti do rozhodovania 100 %. Okrem zapájania sa ľudí do participatívnych procesov a poďakovaní, sme samozrejme konfrontovaní aj s kritikou, ktorá je mnoho krát namieste. Pravidelne však dostávame aj dávky nenávisti a hnevu, či dokonca obvinení z podvodov. Avšak ze tie pokusy zreálniť utópiu to tak či tak stojí, aj keď jej prevedenie do reality ju poľudští a uberie jej na lesku. Zároveň však aj prinesie nové rozmery a dimenzie, ktoré sa predtým nedali vidieť. Participatívny rozpočet umožnil rozvoj desiatkám projektov, z ktorých niekoľko nielen skvalitnilo život miestnych obyvateľov, ale aj svojim významom a dosahom presiahlo miestne pomery a stalo sa inšpiráciou pre iné komunity, či získalo celoštátne ocenenia. A to je veľmi cenné. No najcennejšie je to, že už mnoho ľudí zažilo, že sa dokážeme dohodnúť, aj keď máme odlišné názory alebo návrhy. Že z tejto rôznorodosti môže vzniknúť konsenzus, ktorý vytvára spoločné dielo. Že potrebujeme súťažiť, aby sme získali kvalitu, ale ešte viac spolupracovať, aby sme vôbec mohli prežiť. A tento zážitok je nepochybne výborným liekom na pocity krivdy, nenávisti i všakovaké paranoje a zároveň neuveriteľne zaujímavým (ne)utopickým experimentom.
